Návšteva rakúskeho veltrhu OLDTIMER MESSE TULLN

Zverejnil Miro Petruška 12 MÁJ 2016 2934 prezretí

V sobotu 21. mája 2015 sa časť členov O. z. OLDTIMER MÚZEA SEREĎ zúčastnila zaujímavého klubového výjazdu. Posádky piatich našich vozidiel Škoda Felícia r. 1959, Mercedes Benz W110 230, r. 1968, Tatra 613-1 "Chrómka", Škoda 110 R - úprava Škoda 130 RS a Škoda 120 GLS navštívili najväčší rakúsky veľtrh historických vozidiel, spojený aj s veteránskou burzou - OLDTIMER MESSE TULLN. Miesto veľtrhu sa nachádza asi 40 km za Viedňou a od nás 180 km. Denná dávka vyše 360 km bola pre niektoré naše historické vozidlá už celkom slušná porcia. Ako sa ukázalo neskôr nielen kilometrov, ale aj adrenalínu. Pôvodne som sa mal na tejto akcie zviesť iba ako posádka Ivanovej Tatry 613, keďže ja som  svoju Fiatku 600-tovku, vzhľadom na jej konštrukčný výkon nechcel celý deň naháňať po rakúskych diaľniciach 90-tkou, čo je takmer jej maximálka. Ivan chcel, ale "prevetrať" aj svoje ďalšie autá, tak som sa dal nahovoriť, aby som išiel s jeho Škodou 120 GLS (r. 1979) - tá by to mala zvládať bez problémov. Bol pekný horúci letný deň a už krátko po výjazde na rakúsku diaľnicu sa začala Škoda 120 GLS prehrievať a voda v chladiči sa podchvíľou blížila k varu, aj napriek tomu, že cestovnú rýchlosť sme volili okolo 100 km. S potrebnými prestávkami na chladenie sme nabrali nejaký časový sklz. O problémoch so zrkadlami pri prejazde Viedne radšej pomlčím, aby som sa nemusel priznať, že som si vozidlo nebol deň predtým riadne skontrovať a odskúšať.  Prejazd Viedne bol v takomto stave zaujímavý a pripomenul som si aspoň kolorit doby, tesne po r. 1989, keď sa otvorili západné hranice a našinci sa húfne na vtedajších škodovkách vrhli bez súdnosti na rýchle a plné rakúske diaľnice a mnohé končili niekde odstavené s vriacou vodou. Ešte nepríjemnejší bol posledný úsek, už po odbočení z diaľnice. Posledných 5 km pred výstaviskom už boli značné zápchy a premávka sa pohybovala na mnohých miestach krokom. Takto pri kontrolavaní teploty a dolievaní vody sme sa konečne dovliekli až k bránam výstaviska v meste Tulln.

Mali sme s organizátorom dohodnutý vstup do areálu vystaviska na odstavnú výstavnú plochu pre historické vozidlá. Konečne sa na to tam poriadne pozrieme, asi to bude zalepený termostat, tam ho vyberieme...  No, ale v čase niekedy po 10-tej hodine, keď sme tam prišli, bol už areál výstaviska plný a dnu už nevpúšťali ani historické vozidlá. Naša kolóna stála tesne pred bránou, kde privážala kyvadlová autobusová doprava návštevníkov z okolitých zberných parkovísk, ktoré boli vzdialené aj niekoľko km. Tie najbližšie v okolí výstaviska boli samozrejme už plné. Podobne dopadli aj za nami 2-3 posádky bratislavských Mini Coprov. Šéf našej výpravy Jozef po niekoľkých telefonátoch s pánom s výstaviska, s ktorým dohadoval dopredu našu návštevu, našli zaujímavé a unikátne riešenie. Dovolili nám obsadiť prostredný pruh jednosmernej, trojprúdovej komunikácie tesne pre hlavným vstupom do výstaviska. Mali sme sa postaviť tak, aby sme nechali po každej strane jeden voľný pruh pre autobusovú dopravu, čo privážala návštevníkov a z druhej strany ďalší volný pruh pre taxíky a fiakre s koníkmi, ktoré tak isto privážali návštevníkov.

Takto teda vznikla unikátna miniexpozícia našich vozidiel priamo pred hlavným vchodom. A keď Ivan vytiahol z Tatry 613 slnečník s minisedením, kávou a koláčikmi prišli sa ponúknúť aj usporiadatelia a aj vodič kyvadlového autobusu, ktorý tam mal pred každým otočom 10 - 15 minútovú pauzu. Trochu sme sa vystriedali pri vozidlách a ostatní sme si poprezerali výstavu a burzu. Za Ivanom sa zastavilo dokonca aj pár Rakušanov, ktorý sa zaujímali o kúpu vozidiel. Jeden mal vážny záujem o jeho Tatru 613 "Chromku" a aj o Škodu Felíciu - kabriolet. Keďže, ale Ivan nechcel nič predávať tak povedal "odradzujúce ceny" (asi aj pre Rakušanov). Nakoniec sme mali ešte lepšie miesto, ako vo vnútri preplneného areálu a bola veľká pohoda.

S bližiacim sa záverom výstavy a s naším pripravovaným odchodom som sa pomaly začal obávať spiatočnej cesty. Aj napriek tomu, že sme z auta vybrali termostat a chladiaci systém bol stále otvorený, tušil som ešte možné problémy. Trochu to na spiatočnej ceste pomohlo, ale škodovka sa aj tak prehrievala. Na povinných 30 min prestávkach na ochladenie a doplnanie vody, sme na jednom rakúskom diaľničnom parkovisku začali spomínať na staré škodovacké finty s pootvorenou kapotou a hľadali sme nejakú pomôcku, ako to urobíme. V tom vyšiel z Jožkovho Mercedesu jeho 80-ročný otec, ktorého mal ako spolujazdca. Videl ako nad tým špekulujeme, pozrie na zadnú kapotu a hovorí: veď tu máte na každej strane iba dve skrutky, čo držia kapotu, vezmite si desinku klúč a dajte ju dolu, to by malo stačiť na uchladenie a návrat domov. A tak aj bolo. Po tejto úprave sa už ručička teploty neprehupla cez 90 stupňov a šťastne, plný prežitých zážitkov sme prišli až do Serede. Ostatné vozidlá absolvovali celý deň bez väčších problémov a my všetci sme zažili príjemný deň, na ktorý budeme ešte dlho spomínať.

Text a foto: Miro Petruška

Pomáhajú nám

Partneri